Zima dosiahla svoj vrchol. Kto môže, je ukrytý v teple svojho príbytku a urputne sa snaží vyťažiť čo najviac z vädnúcej sviatočnej atmosféry. Ulice sú takmer ľudoprázdne. Vyhovuje mi to. Len ja a vŕzgajúci sneh pod mojimi nohami. Cítim, ako mi tuhne spodná časť tváre. Mám rád mráz, na nič sa nehrá. Jeho agenda je jasná - zahubiť. Človek aspoň vie, na čom je.
Na chvíľu sa zastavím. Pouličné osvetlenie vytvára tajomnú, poblikujúcu tieňohru. Som jej súčasťou. Tieň medzi ostatnými tieňmi. Akoby práve toto bol môj domov, moja rodina, miesto z ktorého som vzišiel a kam sa uberám.
Z okien sála teplé svetlo. Sem tam ešte vidno tie nevkusne farebné svetielka, naaranžované tak, aby pripomínali vianočný stromček. Čo sa odohráva za nimi je mi jasné. Pokrytci, všetci do jedného. Niektorí dokonca uverili vlastným klamstvám. Teraz sme dokonale šťastní, teraz sme spolu a milujeme sa. Amen. Sme vinní. Za zločiny proti ľudskosti nás bude súdiť samotný Santa Claus. Odvraciam svoj pohľad od odsúdencov a pokračujem v chôdzi.
Nočné prechádzky sa pre mňa stali každodenným rituálom. Zavŕšením stereotypného dňa, rovnako prázdneho ako toho pred ním. Premietam o tom, čo bolo a mohlo byť. Každý krok je krokom hlbšie do temnoty mojej mysle. Som väzňom výčitok a sebaľútosti. Všetko mohlo byť inak...
***
Celý svet je otrávený. Pchajú nám sračky do jedla, pchajú nám sračky do hláv. To oni mi ju vzali. Bol som príliš šťastný, vedeli to. Možno mi len závideli. Hajzli. Doktori jej dávali tak tri mesiace. Bola statočná, odhodľaná zvíťaziť. Vraveli sme si, že spolu prekonáme všetko. Vydržala dva týždne.
Keď odišla, zrútil sa mi svet. Kamkoľvek som sa obzrel, videl som ju - moju krásnu Safron. Každý predmet, každá vôňa mi ju pripomínala. Nevedel som svoju myseľ sústrediť na nič iné. Každý môj deň bol dňom s ňou a pritom bez nej. Prepadal som stále väčšiemu vnútornému rozkladu. Dal som výpoveď v práci - všimol som si náhlu a mrazivú metamorfózu mojich kolegov. Niektorí miesto reči vydávali zvieracie zvuky, niektorí sa spojili so svojimi stoličkami a vytvorili nový poddruh človeka. Mutanti a zvieratá. Keď som odchádzal, šéf ešte čosi zasyčal a potom sa odplazil. Kým bol človekom, mal som ho celkom rád. Ale teraz...dokázal zhltnúť pštrosie vajce v celku. Hnusil sa mi.
Z vodovodných kohútikov začala tiecť krv miesto vody a na okno mi pravideľne zobákom klopal dvojhlavý havran - rozhodol som sa, že to musím nejako riešiť. Na samoraždu som však bol priveľký slaboch a alkohol môj stav len zhoršoval. Obrátil som sa teda na rodinu a priateľov, no nikto ma nebral vážne. Ani tí smiešni doktori. Čas všetko zahojí, stojíme pri tebe, všetko bude dobré. Z tých kecov mi bolo na vracanie. Skutočne. Nedokázal som sa s nikým baviť, lebo ma okamžite začalo napínať. Nepotrebujem vašu útechu, potrebujem aby v kúpelni tiekla normálna voda. Človeku predsa len trochu ide na mozog, keď si má pred jedlom umývať ruky v krvi a potom sa tváriť, že jediným problémom bola málo výrazná chuť polievky. Asi by to chcelo viac soli.
Myslím, že je to tak mesiac do zadu. Vtedy som šiel prvý raz na vyvetrávaciu kúru. Obliekol som si svoj dlhý sivý kabát a obul milované modré číňanky. V zime je tento typ obuvy mierne nepraktický, ale čo už. Som jednoducho otrokom módy.
Prechádzka ma nesklamala. Vzduch nepáchnuci stuchlinou má čosi do seba. Konečne ma prestala bolieť hlava. Nikam som sa neponáhlal, vychutnával som si každý krok. Sledoval som dianie okolo seba a snažil sa čítať ľudí. Bije manželku, má komplexy, pije málo vody, v mladosti ju znásilnili...vytváral som si v hlave rôzne scénare, príbehy v ktorých boli títo ľudia nedobrovoľnými aktérmi. Aké úchylné. Istým chorobným spôsobom ma to napĺňalo. Keď som však prišiel domov, opäť ma čakala-nečakala moja Safron. Musel som zvyšovať frekvenciu prechádzok. Stal sa z nich môj každodenný zvyk. Zvrátený rituál očisty, ktorá nikdy nenastane.
***
Pre dnešok to asi zabalím. Pravou rukou urobím posvätné gesto, ktoré som vymyslel len nedávno. Myslím, že sa mi celkom podarilo. Hodí sa k posvätnému rituálu prechádzky. Cítim sa ako svätec na svojej púti k osvieteniu. Ale počkať. Ten dom...stál tu aj včera? Všade sa svieti, len on je ponorený v tme. Jeho okná na mňa hľadia ako oči mŕtvej ryby. Obyčajný rodinný dom. Nie, niečo tu nesedí. Do šľaka nerieš to, poď domov. Veď hej, pôjdem..ale najskôr..len kúsok.
...Bránička sa s vŕzgotom otvára. Je príšerne hrdzavá. Dvor je zasnežený, ale i napriek tomu vidno jeho zanedbanosť. Sivý dom, príšera z dávnych vekov. Celý je priveľmi temný. Pôsobí skôr ako prízrak. Vnímam jeho prítomnosť každou bunkou svojho tela. Nedá sa tomu uniknúť, jeho existencia dominuje nad všetkým. A...pozoruje ma. Viem to, cítim to. Klopem na dvere. Sú celé zošúpané. Kedysi boli možno biele. Nič. Skúšam to znova. Tentokrát však počuť ako sa mechanizmus zámku preberá z pasivity. Kľučka sa pohne smerom nadol, dvere sa pootvoria. Chvíľu len tak stojím a čakám až sa otvoria úplne a pán domu ma pozve dnu. Tak nie. Preberám iniciatívu.
Som sám v úzkej predsieni. Kabáty, dáždniky a papuče. Veľa párov papúč. Nechýba aj detská veľkosť. Na všetkom je príšerne hrubá vrstva prachu. Nerozumiem tomu. Nikto tu nežije, aspoň nie oficiálne. Nedá sa tu žiť - príliš veľa prachu, tmy, tuším cítim aj plesne. Ak mi neotvoril nejaký bezdomovec, tak tu straší. Chvíľu sa pohrávam s tou myšlienkou. Môj stav je ďaleko horší než si vie ktorýkoľvek duch predstaviť. Pousmejem sa. Ľutujem vás strašidlá, to ja som ten kto nepatrí do tejto reality, nie vy. Vyberám si papuče. Tieto by mi mohli sadnúť. Zbavujem ich prachu a obúvam si ich. Nie som predsa nekultúrne hovädo. Sedia dokonale, moja veľkosť.
Predieram sa hustou tmou. Na stene nahmatávam vypínač. Svetlo našťastie funguje. Toto musí byť obývačka. Slušne zariadená, títo ľudia museli mať vkus.
Toľko pavučín a prachu na jednom mieste, po dnešku je mi jasné že to je možné, hoci sa to prieči rozumu. Na stenách sú holé miesta. Dlhé roky tam museli byť obrazy, stopy po nich sú neprehliadnuteľné.
Nedofajčená cigareta na stole, knižka pohodená na kresle. Niečo ich muselo náhle prekvapiť. Cítim sa ako v Pompejách. Duchovia minulosti, uväznení pod nánosom prachu. Počujem kroky, prichádzajú z hora. No tak sa ukážte vy srabíci, neodhryznem vám z nosa!
Kráčajúc po schodoch na poschodie rozmýšľam o pôvodých obyvateľoch domu. Predstavujem si typickú rodinku, ako vo filme z päťdesiatych rokov. Usmievavé figuríny. Otecko so synom sa v izbe hrajú spoločenskú hru, zatiaľ čo mama s dcérou umývajú riady. Všetko s úsmevom na tvári samozrejme. Rodinná idilka. Žijeme presne tak ako nás to naučili. Kedy sme vlastne prestali byt samými sebou? Bol to postupný proces. Automatizácia života nás stále viac a viac učila lenivosti a apatii. Naučila nás žiť stereotypne a uniformne. Nič nehľadáme, lebo všetko máme a to čo nepotrebujeme nám Oni s radosťou predajú. Čím viac to nepotrebuješ, tým je to cennejšie. Stačí len zaplatiť a podpísať sa krvou. V izbe na konci chodby sa svieti. Musí tam byť aj pôvodca tých zvukov.
Malá izbietka s húpacím kreslom, rádiom a neveľkým stolíkom. Kreslo sa pomaly dohúpava. Opäť nič. Ťahá ma za nos? Rozhliadam sa po miestnosti. Akoby som chcel načapať ducha v rohu na strope a mohol sa vysmiať jeho ninja schopnostiam. Upriamujem svoju pozornosť na stolík. Je na ňom zápisník, pero...a prázdny rámik od fotografie. Náhle sa pero začne pohybovať. Uchopené neviditeľnou rukou píše riadok za riadkom. Vzrušujúce. Práve komunikujem s duchom. A nebojí sa ma. Fandím jeho odvahe. Nahlas sa zasmejem. Asi ho to prekvapilo, lebo na chvíľu prestal, ale po chvíli pokračoval. Písal veľmi rýchlo, písmo bolo trasľavé. Dopísal.
Neviem, čo sa deje. Neviem kto som a ani kde som. Mám pocit, že som mŕtvy, ale neviem to na isto. Ďakujem, že ste si obuli papuče. Ste ohľaduplný hosť. Len ste trocha zvláštny a mám pocit, že som vás už niekde videl. Ponúkol by som vás kávou, ale neviem kde ju mám nájsť. Vačšinou som len v tejto miestnosti. Škoda, že to rádio nefunguje.
Prečo mu tak záleží na papučiach, azda nevidí ten bordel? Možno je len prehnane zdvorilý. Zaujímalo by ma či...Po troch hodinách komunikácie s duchom sme sa nikam nedopracovali. Bol by zo mňa mizerný psychológ. Stále len mlel o tom, ako rád by si dal kávu a vypytoval sa ma na dianie vo svete. Nič ho nezaskočilo, lebo nevedel či by bolo vhodné byť zaskočený. Všetky informácie hltal ako špongia. Úplne ma to vyšťavilo. Mal som sucho v krku, ospravedlnil som sa a šiel som si do kuchyne nabrať vodu.
Zaujímavé, žiadna krv. Ako dávno som už nepil vodu z vodovodu. Len všetky tie umeliny a minerálky z obchodu. Dobre mi padla. Pozriem sa na hodinky. Je čas ísť domov, príliš mnoho vzrušenia na jeden deň. Z kuchyne zakričím, že sa zajtra zastavím a prinesiem aj kávu. Z hora sa ozve súhlasné bumbumbum.
***
Už sú to takmer tri mesiace. Začalo to šálkou kávy - naše bizarné priateľstvo. Môj spoločník pripomínal človeka, čo sa práve prebral z kómy. Akoby mu naše stretnutia postupne vracali úlomky jeho pamäte, jeho osobnosti. Najskôr sme sa rozprávali o banalitách, pikoškách zo sveta. Potom sme prešli k politike. Mal som pocit, že mi číta myšlienky, jeho názor na vec bol až nepríjemne podobný tomu môjmu. Začal mi hovoriť o svojej rodine, opisoval ich každodenné zážitky. Musel veľmi milovať svoje deti, stále rozprával o ich nezbedných kúskoch. Chlapci, dvojičky - už sú dospelí a majú vlastné rodiny. Zvláštne sa zatváril len vtedy, keď si spomenul na manželku. Zomrela pred rokom, zaspala - ten najlepší spôsob ako odísť. Na ich mená a koniec koncov ani na to svoje si však nevedel spomenúť.
Postupne som spoznal takmer celý jeho život, obdivoval som ho, avšak ten svoj som pred ním ukrýval...A čím viac spomienok sa mu vrátilo, tým vačšie zmeny som pozoroval aj na samotnom dome. Najprv len nevinné a takmer nepozorovateľné zmeny. Bránička prestala vŕzgať. Bola ako nová. Tráva na dvore vyzerala čerstvo pokosená. Samotná silueta domu už nepôsobila ako čosi záhrobné. Všetkému sa vracala farba a život. Zmizol prach, plesne a aj pavučiny. Nahováral som si to? Keď som sa spýtal môjho spoločníka, či si všimol tie zmeny, len sa nechápavo zatváril. Áno, zatváril! Rovnako ako dom, aj on prechádzal zmenami.
Najskôr som začal vidieť niečo ako obláčik dymu, teraz vídam priehľadné obrysy starého muža. Videl som jeho tvár. Niekoho mi pripomínal. Pod tou mozaikou z vrások bolo skryté niečo desivo známe.
Ale mením sa aj ja. Teda, zmenil som sa len v jednej veci. Tej najpodstatnejšej. Už Ju nevídam. Zdá sa, že u mňa nastáva proces opačný tomu, čo zažíva môj spoločník. Konečne dokážem tvrdo zaspať, chutí mi jesť...a z vodovodu už krv tečie len občas. Môj najlepší priateľ, zachránil ma, rovnako ako ja som zachránil jeho.
***
Vchádzam do obývačky. V poslednom čase sme tu trávili najviac času. Už mu nerobí problém prechádzať sa po celom byte...Kde je? Veď vie, že prichádzam o tomto čase...Niečo mi hovorí, že je v tej kutici...Počkať. Obrazy. Vrátili sa obrazy. Nevtieravé impresie. Vkusné. Možno je to posledné štádium, možno sú tie obrazy len predzvesťou. Sily, ktoré toto všetko spískali sa ma možno snažia varovať. Ale pred čím? Otváram dvere kutice. V húpacom kresle sedí muž, úplne hmotná postava starého pána. So slzami v očiach sa díva na rámik, v ktorom kedysi nebolo nič. Je ticho, len sa usmieva, uväznený pocitom bezmocnej nostalgie. Jemne nakloním rámik v jeho rukách, tak aby som naň videl...
...objímem svojho priateľa, spolu s ním navždy miznem...
Na zemi ticho leží rám. Jediný a posledný.
Úsmev krásnej Safron.
